Leopoldo Alas “Clarín” a španielsky realistický román

V európskych literatúrach prvej polovice 19. storočia dominoval romantizmus, po ktorom nastúpili realizmus a naturalizmus. Bolo to tak aj v španielskom literárnovývinovom kontexte. Po nevídanom rozkvete za renesancie (Cervantes – Don Quijote) a autorov pikareskného románu, musel španielsky román čakať takmer dve storočia na renesanciu v tvorbe B. Péreza Galdósa (1843-1920) a Leopolda Alasa, známeho pod pseudonymom Clarín (1852-1901).

Spoločensko-historický vývin bol v Španielsku v 19. storočí podmienený prevratnými vnútroštátnymi udalosťami, ale aj zásahmi zvonku, slúžiacimi záujmom veľmocí, najmä Francúzska a Anglicka. Vpád napoleonských vojsk r. 1808 so zámerom anektovať severné územia a nastoliť cisárovho brata Jozefa Bonaparta na španielsky trón, vyvolal ľudové povstania v Madride, neskôr v Andalúzii a Katalánsku. V Cádize položili základy pre konštitučné zriadenie kortesy, ustanovené r. 1810 a následné vyhlásenie ústavy r. 1812, ktorá podľa vzoru Francúzskej revolúcie formulovala princípy občianskych práv.

Návrat Ferdinanda VII. z dynastie Bourbonovcov na španielsky trón r. 1814 znamenal zrušenie týchto práv a slobôd a nastolenie absolutizmu až do panovníkovej smrti r. 1833. Počas panovania regentky Márie Kristíny, ktorá vládla za neplnoletú neskoršiu kráľovnú Izabelu II., došlo k dlhotrvajúcim vojnám, vedeným v severných provinciách kráľovým bratom donom Carlosom, ku ktorému sa pridali konzervatívne zmýšľajúce kruhy aristokracie a buržoázie. Karlistické povstania, ktoré trvali s prestávkami až do r. 1876, stáli krajinu veľa síl a znemožňovali stabilizáciu politických a hospodárskych pomerov. Buržoázna revolúcia r. 1868, nazývaná konzerva- tívnymi kruhmi ironicky Víťaznou (La Gloriosa) sa prihlásila k demokratickým princípom progresívnych ústav, ale tie sa nestihli uviesť do života za polročného trvania španielskej republiky (1873 - 1874). Po nej nasledovala reštaurácia Bourbonovcov na španielskom tróne v osobe Alfonza XII.

Peripetie spoločenského vývinu poznamenali aj rozvoj kultúry a umenia. Pokiaľ ide o literárny realizmus, najmä o románovú tvorbu, aj v nej badať oneskorenie v porovnaní s ostatnými európskymi literatúrami. To má príčiny v etablovaní sa španielskej buržoázie, nejednotnej v mocenskom zápase proti konzervatívnym monarchistom. S tým súvisí ideový a estetický eklekticizmus autorov realistického románu, ktorý sa podarilo prekonať syntézou len tým najlepším z nich.

So striedavými úspechmi sa novú románovú poetiku pokúsila uplatniť prvá generácia realistických spisovateľov, ktorá preberala podnety zo západoeurópskych literatúr, najmä francúzskej a anglickej (Balzac, Flaubert, Dickens, Thackeray). Z domácich tradícií nadviazali prozaici prechodného obdobia medzi romantizmom a realizmom na mravopisný prozaický žáner 18. storočia (Larra, Mesonero Romanos, Est. Calderón). Tvorbu prvej generácie realistov citeľne poznačil tradicionalizmom a konzervativizmom pri reflektovaní regionálnej tematiky, či už v Andalúzii alebo Astúrii. Ku kladným stránkam tvorby týchto autorov patril láskavý humor a irónia (P. A. de Alarcón), zmysel pre pútavé rozprávanie s dramatickou zápletkou (F. Caballero, pseudonym spisovateľky Cecilie Böhlovej de Faber), záujem o náboženskú problematiku ponímanú z psychologického aspektu (J. Valera), poetické opisy horskej prírody a mora v Kantabrii (J. M. Pereda). U Peredu a Fernána Caballera sa nájdu aj opisy drsných stránok života, ale na rozdiel od Zolovho naturalizmu prístup týchto autorov k realite je poznačený fideistickým tradicionalizmom a konzervativizmom.

Na vysokú úroveň pozdvihol španielsky realistický román B. Pérez Galdóz, ktorý sa stal dôstojným dedičom Cervantesovej prozaickej tvorby, najmä jeho románu o Donovi Quijotovi. V širšom európskom kontexte je Galdósovo dielo porovnateľné s tvorbou Balzaca, Dickensa, Tolstého a Dostojevského. Galdós bol reprezentatívnym autorom španielskej buržoázie, reflektoval jej túžby i sklamania, víťazstvá i prehry.

Druhá generácia realistických prozaikov (Pardová Bazánová, P. Valdés, Leopoldo Alas, V. Blasco Ibáňez) sa spočiatku manifestačne prihlásila k Zolovmu naturalistickému determinizmu, ako ho formuloval v tézach o experimentálnom románe, ale vo vlastnej tvorbe uplatňovali tieto prístupy zriedkavo a nedôsledne. Najväčšmi sa k nim priblížili v reflektovaní erotických motívov a tienistých stránok života na španielskom vidieku (P. Bazánová, V. Blasco Ibáňez, Leopoldo Alas). U všetkých badať aj vplyv Galdósa, ktorého uznávali.

Vráťme sa ku Clarínovi, ktorý orientáciou na progresívny liberalizmus a kritickým duchom mal zo spisovateľov druhej generácie najbližšie ku Galdósovi. Bol rodákom zo Zamory, ale väčšinu života strávil v Oviede a po štúdiách na tamojšej univerzite sa stal profesorom rímskeho práva. Jeho habilitačná práca Právo a morálka (1878) vykazuje zreteľné filiácie s ideami krausizmu. Clarín žil istý čas v Madride, kde písal ostré kritiky na spoločenské neduhy i na vtedajší literárny život. Spočiatku bol aj on stúpencom naturalizmu, ale neskôr ako Galdós, ktorého obdivoval a napísal o ňom zasvätenú monografiu. Prikláňal sa k fideistickému spiritualizmu. Svoje eseje a kritiky vydal v piatich zväzkoch pod názvom Sóla (1887), ďalšie eseje publikoval v knihách Apolo na Pafose (1887), Stratená kázeň (1885), Povedačky (1893), Minulé storočie (1901).

Ako spisovateľ sa Clarín uviedol krátkymi prózami. V literárnom debute Pipá (1879), ovplyvnenom naturalizmom, zobrazil v náčrte niektoré postavy, ktoré sa neskôr vyskytujú v plastickejšej podobe v jeho vrcholnom diele Pani sudcová (1884-85). Druhý Clarínov román pod názvom Jeho jediný syn nemá taký široký tematický záber ako predchádzajúci, ale nezaostáva za ním v rozprávačských postupoch.

Podnetom na napísanie Pani sudcovej ako sám Clarín uviedol, boli tézy literárneho naturalizmu, v ktorom videl možnosti obrody španielskeho románu. Cudzoložstvo ako ústredná téma vykazuje filiácie s viacerými súdobými európskymi románmi, ako napríklad s Flaubertovou Pani Bovaryovou, s Tolstého Annou Kareninovou a Zolovým Dobytím Plassansu. Dej situoval autor do Staromesta (v skutočnosti hlavného mesta astúrskej provincie Ovieda). Protagonistkou je krásna Anna Ozoresová, dcéra schudobneného šľachtica a talianskej modistky, ktorá zanechá dcérku v štyroch rokoch. Po nevinnom priateľstve s rybárskym chlapcom, za čo ju nespravodlivo podozrievajú zo skazenosti, prežije Anna krízu v dospievaní, ale márne hľadá útechu v čítaní náboženskej literatúry a v pohrúžení sa do náboženskej mystiky.

Pri kreácii protagonistky, ktorá patrí medzi najpresvedčivejšie vykreslené ženské postavy v španielskom a súdobom európskom románe, sa Clarín poučil z Flaubertovho psychoilogického realizmu, ale pokiaľ ide o vplyv prostredia, možno u neho postrehnúť aj vplyvy Zolovho naturalistického determinizmu. Clarín pranieruje pokryteckú morálku a kriticky nazerá na túžbu kléru po moci a bohatstve prostredníctvom vlády nad ľudskými dušami, ako to dokumentuje zmýšľanie a konanie ctibažného a egocentrického katedrálneho kanonika De Pasa, ktorého autor zobrazuje v negatívnom svetle. Má však aj pochopenie pre jeho vnútorný zápas medzi dodržiavaním príkazov celibátu a prirodzenými etickými záchvevmi. Na druhej strane vyvažuje Clarín takéto ponímanie duchovenstva postavou dobráckeho biskupa Camoirána, ktorý je predchnutý láskou k blížnemu a venuje sa charitatívnej činnosti. Clarínova kritika duchovenstva sa nedotýka základných článkov viery, iba praktík istej časti kléru. Ako ostatní španielski realisti ani Clarín sa nevyhýba erotickým prvkom, ale uspokojuje sa len s náznakmi milostných túžob v atmosfére nabitej potlačovanou zmyselnosťou.

Pri vernom a podrobnom opise prostredia má Clarín blízko ku Galdósovi. Dal si záležať na topografii Staromesta s jeho pamätihodnosťami, katedrálou, kostolmi, šľachtickými palácmi. Rovnakú pozornosť venuje aj miestnym zvykom a mravom, veľkolepým cirkevným slávnostiam i spoločenskému životu v kasíne a v salóne markízy Vegallanovej.

V tridsiatich kapitolách svojho románu použil Clarín pôsobivé tvorivé postupy, kombinuje vševedúceho rozprávača v tretej osobe s dlhými vnútornýmia vypovedanými monológmi, čo mu umožňuje ukázať protagonistov zvonku i znútra, v ich správaní a konaní a citových poryvoch. Dialógy používa ako prostriedok na dynamizovanie deja. Uplatňuje v nich aj humor a ironicko-kritický pohľad na polovzdelanosť, neautentickosť, pokrytectvo, zlomyseľnosť, závisť a iné neduhy príslušníkov rozličných vrstiev Staromesta.

Prvý slovenský preklad Clarínovho románu zapĺňa ďalšiu medzeru v našom poznávaní trvalých hodnôt španielskej klasickej literatúry.